Svatojánské drímoty – obnovená premiéra Záhoráckeho divadla

„Chuapečku malučký, máš malučké rúčky, ceuého ťa zím!“

Záhorácke divadlo, po niekoľkých rokoch znova uvádza na dosky ktoré znamenajú svet úspešnú komédiu Svatojánské drímoty, alebo Sen noci Svätojánskej hranú po záhorácky.

Záhorácky divadelníci podobne ako Shakespeare si nekladú medze fantázii. Vo Svatojánskych drímotách sa s ňou výrazne pracuje a pred našimi očami sa objavuje čarovný svet škriatkov a víl, ktorý koexistuje s obyčajnými smrteľníkmi na úplne (ne)obyčajnom Záhorí.

       Shakespearovu nesmrteľnú komédiu sme pre svoje potreby preložili do záhoráčtiny a dej hry sa presunul zo starovekých Atén na Záhorie, konkrétne do lokality Zámčisko pri obci Unín,  kde sa nachádzajú zvyšky pravekého hradiska. Shakespeare by sa iste čudoval keby videl, že zmene sa nevyhli ani mená a charaktery postáv. Priblížili sa tak regionálnemu naturelu:kráľ lesných bytostí Oberon sa  zmenil na staroslovanského boha Paroma a jeho prisluhovač Puk sa stal nezbedným škriatkom Rarachom. Kráľovná víl Titánia sa zmenila na staroslovanskú bohynu flóry Živjenu. Z Aténskeho vojvodcu Tézea sa stal prvý Záhorák a zakladateľ obce Unín Laca Húňa a jeho nastávajúva Hypolyta sa zemenila na Vjestonickú vjenušu. Milenci Lysander a Demetrius  sa premenovali na Radoša a Radzima  a stali sa zakladateľmi obcí Radošovce a Radimov.

Za leitmotív inscenácie Svatojánskych drímot si tvorcovia vybrali tému indického chlapca, ktorú sa snažia akcentovať a divákov upozorniť na tému, ktorá sa im zdá aktuálna. Tvorcovia sebe aj divákom kladú ďalšie otázky: sú charaktery postáv zrkadlami našich slabostí, blúdení, prebudení a znovuzrodení? Sú jednotlivé motívy obsiahnuté v hre náčrtom problémov, s ktorými bude raz ľudstvo zápasiť?

Posolstvo hry by malo byť biblické „Milujme sa množme sa!“, alebo heslo generácie hippies „Robme lásku, nie vojnu!“. Jedine tak môže prežiť na tomto území, ktorému zvykneme hovoriť VLASŤ, naša kultúra a identita.